Časť prvá: FromVienna to Auckland, aleboo tripe na koniec sveta
Celé sa to začalo 5.novembra ´06. Navšetko sme sa tešili, no nevedeli sme, aká cesta nás čaká. Píšem v množnomčísle, pretože výprava mala dokopy 18 členov. Čakalo nás dokopy 18tis. kilometrov a prvémedzipristátie-Dubaj.
Priznám sa, že tento typ gýču mi nie je cudzí. Vedel by som sa na to dívať aj hodiny...
Po asi ôsmich hodinách letu nás víta západ slnkanad letiskom, ktoré asi ani nemalo koniec. Majetkom šejka nebolo len letisko, flotila lietadiel, ale aj letecká spoločnosť Emirates, ktorou sme leteli. A že prečo jetá ropa stále drahšia (veď pár Boeingov naviac sa vždy zíde).
Celá hala bola ako vzorkovnica národov...čo stena, či terminál, to iná kultúra...
Jedenásťhodinové medzipristátie sa dalo zúžitkovaťvšelijako. Obzeranie zlatých tehličiek, či elektroniky v duty free zónebolo len pre silné povahy.
Kruhový "stánok" so zlatom, striebrom, hodinkami či perlami...
Tak pre zaujímavosť krabička Marlboriek stálav prepočte 35 korún a elektronika bola rádovo o tretinulacnejšia.
Žeby dve dámske? Alebo ako...
Pododa s autorom, či skrytá reklama je púha náhoda...:-)
Do rúžova dolámaní sme nasadli na smer Bangkok.
Letisko vyzerá z hora menšie, no keď sme šli okolo v autobuse, cestu lemovalo nespočetné množstvo lietadiel a nemalo to konca...
Posledný obrat nad Emirátmi a x-hodinová trasa sa začala.
Nohy nás začali pobolievať a economy class ukázala svoju pravú tvár. Naspoznanie Thajska sme mali necelú hodinu, a tak sme radšej na odporúčanie aninevystupovali. Ešte by nám pohostinní domorodci pribalili nejaké tie drogy nacestu no a all inclusive pobyt na 30 rokov sa nám ako výhodný nepozdával.
Este že sme mali také hračky...podľa typu lietadla sa dali púšťať filmy kedy človek chcel (v tom lepšom prípade) alebo sa pripojiť a sledovať už bežiaci film. Tak som asi päťkrát videl od polovice "Pirátov z Karibiku", ale najlepšie bolo aj tak hranie sa medzi cestujúcimi...
Blížili sme sa k cieľu, nasledovalo Sydney. Ajoperu som videl, tak som oželel silnejúci kŕč v nohe. Neustále výzvy nazapnutie si pásov v Arabčine som už vedel skoro naspamäť.
Poobzerali sme bumerangy a konečne nás čakalametropola severného ostrova Auckland, cieľ našej cesty. Jeden taký "okrasný" som si kúpil pri spiatočnej ceste v Melbourne. Skúšať, či sa vráti nebudem, o jeden som ako dieťa prišiel, a ten bol "zaručene" vracajúci sa. Pohľad priameho letu už nechcem vidieť :-)
Pri štarte sme spoznali obľúbenú hru nášho nového kamikadze pilota. Za čo najkratší čas čo najvyššie sa volala. Lietadlo bolo konečne poloprázdnea tak som sa i ja dostal k okienku. Síce pri krídle, ale bolo...
Pobrežie Nového Zélandu. Pocit blízkosti a eufória, že je cesta za nami.
Národná vlajka a symbol ostrova, vták kiwi, ktorého ale nie je jednoduché vidieť vo voľnej prírode...
Po prílete som na protest zaspal a zodudil sazo strašným zdesením, kde mám kufor. Sedel som na ňom, no časový posun 12hodín, čiže presný opak ma načisto zmohol.
Citát pri východe sa mi veľmi páčil a tak vám ho podávam aspoň takto...
Foto: autor, Ján Gnebus